Mám 15 a volám sa Monča. Keď som mala 10, moji rodičia sa začali strašne hádať, nemohla som to vydržať a dala som sa na alkohol, cigarety, dostala som sa do zlej partie…
Keď som mala 12, spoznala som Vlada. Bol zo susednej dediny a ja som sa prvýkrát zamilovala. Začali sme spolu chodiť. Keď sa dozvedel, aký mám ťažký život, rozhodol sa, že mi pomôže. To on ma z toho
všetkého dostal, on ma zachránil od zlého osudu. Možno by som už nežila…
Dnes mám 15 rokov. No pred niekoľkými dňami mi zavolala jeho mama a povedala mi, že moja láska, môj Vladko, zomrel. Pýtala som sa jej, ako to je možné, že neverím. Ona len povedala, že zomrel na
cukrovku, lebo sa strašne opil. Ja som to nechápala, lebo on moc
nepil. Až potom mi to došlo… Strašne sme sa pohádali, a preto sa
tak veľmi opil. Takže ja som zapríčinila to, že zomrel?! Je to moja
vina?!
Každý mi hovorí, že nie, no ja si myslím presný opak. Moc sa
bojím, že bez neho začnem zase piť, fajčiť, že sa vrátim naspäť…
Už veľakrát po jeho smrti som stála nad vaňou, držala v ruke žiletku. Chcela som byť už navždy s ním. Stále na neho myslím a nemôžem zabudnúť. Veď on ma zachránil, on mi ukázal, čo vlastne slovo život znamená, že má aj kladné stránky. A ja som mu ani po našej hádke nestihla povedať, že ho naozaj ľúbim a že bez neho to proste nejde…
Nezabudnem na teba, Vladko, nech si už, kde si! Si moja láska, ktorú nadovšetko ešte stále milujem!Dnes som bola vonku a zase som pila, zase som fajčila. Bez neho to proste nezvládnem… (Vikina,15)
