Spoznala som ho na dovolenke. Prechádzky, príbehy, nekonečné rozhovory. Poznala som ho iba štyri dni, no cítila som sa neskutočne zaľúbene. Nikdy na to nezabudnem, na tie mesiace s ním. Tak ako sa to krásne začalo, tak sa to aj krásne skončilo. Cesta domov trvala dlho, ale s ním to naozaj stálo za to. Spoločne sme v autobuse pozerali filmy, rozprávali sa, cítili jeden druhého. Jeho dotyky boli neopísateľne krásne, nechcela som ho nikdy pustiť. Zastavili sme v jeho meste a mne sa tlačili slzy do očí. Nastúpil do auta a zakričal, že sa mi ozve. Nechápala som, nemal na mňa žiadny kontakt, nikdy si ho nevypýtal. Až keď sme prišli domov, na mobile mi zablikala sms: Ahoj, to som ja, príšera z Považskej, príď večer na internet, mám jeden problém, týka sa to teba. Rýchlosťou svetla som mu odpísala. V druhej sms už bolo niečo pozitívnejšie. Konečne mi napísal, že je zamilovaný a že za mnou príde. Naozaj prišiel. Boli sme jeden krásny zamilovaný párik. Dala som mu všetko, čo som mohla, chcela som, aby bol so mnou šťastný. Nikdy nechcem zabudnúť na tie časy, na šepkanie do uška, na spievanie, hranie, proste na všetko spojené s ním. Na to, ako mi povedal: „Ten prívesok už nemám, daroval som ho osobe, ktorú naozaj milujem.“ Naznačil, že sa mám pozrieť do vrecka. Bol tam, malý Rigo. Vtedy som bola najšťastnejšia na celom svete. Doteraz však neviem, čo sa pokazilo, prečo som ho stratila. Viem ale jedno. Že mi postupom času chýba stále viac a viac. Kiežby som vedela vrátiť čas a napraviť chyby… P. S.: Riško, chýbaš mi tu. Nikdy na teba nezabudnem! (G)
