Posledná nádej zhasla

0
60

Bol september, začínala sa škola. Sedela som v izbe a chatovala s priateľmi. Ako som si tak prezerala poštu, zbadala som neznámy nick. Pozrela som sa teda, čo napísal. Bolo to iba: „h“. Ale toto obyčajné písmenko mi zmenilo 2 roky môjho života!

Prvýkrát som túto správu vypla, no na druhú som už odpísala. Chcela som vedieť, kto to je. Začali sme sa pomaly oťukávať. Dozvedela som sa, že je to môj spolužiak z druhej triedy. Dohodli sme si prvé stretnutie. Úsmev a zelené očká mi pomohli striasť trému. Očaril ma a už vtedy som vedela, že k nemu necítim len kamarátstvo…

V deň mojich narodenín sme si s Petrom prvýkrát napísali, ako sa veľmi ľúbime. A takto naša láska kvitla i naďalej. Prežila som 2 krásne roky s pocitom, že na tomto svete je niekto, kto ma ľúbi, komu na mne záleží… Boli sme spolu stále, aj keď s malými prestávkami…

Zrazu prišiel zlom. Spoznala som chalana zo školy oproti. Veľmi som si ho obľúbila, a tak sme začali niekedy chodiť von. Petrovi sa to nepáčilo a začali sme sa stále viac hádať. V jeden októbrový deň mi napísal, že je KONIEC! Na jednej strane som to tak chcela, no na druhej mi tiekli slzy, pretože som ho nechcela stratiť. Našťastie sme sa ešte v ten deň dali znovu dokopy.

Prišli však vianočné prázdniny. Veľmi som sa tešila, pretože som si myslela, že budeme spolu vždy, keď to pôjde. Opak bola  pravda. Mobil mal vypnutý, na pokec chodil veľmi málo. Utešovalo ma len to, že aj keď bol na pokeci minútku, napísal, že ma ľúbi…

Prišiel Silvester. Presne o polnoci som mu napísala, ako ho veľmi ľúbim, že ho nechcem stratiť a aby sa mu darilo v novom roku. Odpísal, že on ma ľúbi tiež a nechce ma stratiť. Keďže sa vraví – ako na Nový rok, tak po celý rok, bola som šťastná. Myslela som si, že budeme spolu ešte veľmi dlho…

Prázdniny prešli a začala sa škola. Stála som na chodbe so spolužiačkou, keď zrazu šiel Peter. Iskričky v mojich očiach žiarili, srdce bilo. Čakala som, že ma pozdraví, usmeje sa tým anjelským úsmevom, pošteklí po bruchu, ako to mal vo zvyku. Ale nič! Len sklonil hlavu a šiel ďalej.

Nechápala som. Chcela som vysvetlenie, ale neprišlo. Nedozvedela som sa, prečo sa to takto skončilo, prečo ma začal ignorovať. Dúfala som, že sa mi to len zdá a že všetko bude ako predtým. Nestalo sa. Vymazal si ma aj z priateľov! Nedobrovoľne som si vymazala aj ja jeho, a slzy mi padali dolu lícami. Vtedy som pochopila, že sa to medzi nami navždy skončilo, že už aj posledná nádej zhasla…

Ďalšie mesiace boli plné sĺz a otázok, na ktoré mi nikto nedával odpovede. A ja som ho stále neprestala ľúbiť…

P. S.: Peter, stále Ťa veľmi ľúbim! Aj napriek tomu, že už nikdy nebudeme spolu, stále dúfam… Nedokážem na Teba zabudnúť… (Annie)

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.