Jedného pekného dňa, začiatkom letných prázdnin, vybrala som sa do supermarketu. Prešla som dovnútra a tam stál ON. Pekne opálený, s krásnou postavou a nádhernými hnedými očami. Bol pri časopisoch. Prezeral si ich, keď zrazu od nich zdvihol zrak na mňa. Srdce sa mi rozbúchalo. Zastala som. Jeho hlboké oči pozerali rovno do mojich. Pozeral na mňa, akoby ma poznal a nevedel, či ma má pozdraviť. No v živote predtým sme sa nestretli. Pozdravil sa… Asi o týždeň som šla zasa na nákup. Znova som ho tam stretla, aj s jeho rodinou. Odvtedy nám osud zariadil neplánovane sa stretávať aspoň dvakrát týždenne. Jeho tvár sa mi vryla do pamäti. Asi o mesiac som šla na kúpalisko. Bol tam. Slnil svoje už dosť hnedé telo. Môj zrak bol neustále na ňom. Bolo očividné, že si ma zo supermarketu pamätá. Už sme sa sem-tam na seba usmiali a ja som z toho mala celkom fajn pocit. Na konci prázdnin sme s kamoškou často chodievali na nedeľňajšie futbalové zápasy. Aj tam bol. No nie ako fanúšik, ale futbalista. Odvtedy som nevynechala ani jeden zápas. Raz som sa tam stretla so svojím spolužiakom. Povedal, že prišiel pozrieť svojho bratranca, ako hrá. Samozrejme, ten bratranec bol ON! Odovzdala som mu cez neho pozdrav. Na začiatku školského roka som našla v sms-kách svojho spolužiaka, ako kecá o mne, že sa mu páčim. To bolo nadšenie. Zistila som si jeho nick a na meniny mu napísala prianie. Spoznal ma. Písali sme si a vymenili čísla. Neskôr sa chcel stretnúť. Vždy som odmietala, až raz som súhlasila. Došiel aj s veľkým perníkovým srdiečkom: Ľúbim ťa… Pozval ma na večeru, prechádzku, kávu, čajík… Nikdy nebolo ticho. Vždy bolo o čom. Skrátka, rozumeli sme si. Odvtedy sme v kontakte každú minútu. Voláme si, píšeme sms-ky alebo sme na nete. Mám ho rada, zdá sa, že aj on mňa, a toho sa bojím. Bojím sa lásky, nechcem potom trpieť. Ale keď sa človek zaľúbi, už sa tomu nevyhne, či chce, alebo nechce… (Mrs. Vicky)
