Stalo sa to, keď sme boli s kamoškou v letnom tábore. Mali sme pekného vedúceho, ktorý sa mi hrozne páčil. Každý večer naši vedúci rozdávali poštu, ktorú sme si mohli medzi sebou písať. Ja som kamarátke napísala, že sa mi ten vedúci páči. Nastal okamih rozdávania pošty a každý vedúci si vybral malú kôpku papierikov zo škatule. Ako naschvál si ten „môj“ vybral môj lístok. Vždy čítali, od koho to je a pre koho. Ale on to prečítal tak, že to vyzeralo, že som to písala sama sebe, lebo s kamoškou máme rovnaké mená. Začal si to potichu čítať, aj keď bolo pravidlo, že to nemajú čítať! A najväčší šok bol, že som si po ten lístok musela ísť. Keď mi ho s tajomným úsmevom podával, najradšej by som sa prepadla po zem! (Kikušik)
