Noc na cintoríne
Predminulé leto sme boli s kamarátkou na chalupe u mojej babky, ktorá je silná astmatička. V jeden večer dostala záchvat, no zistila, že už nemá lieky. Poprosila nás, aby sme išli po ne do susednej dediny k jej blízkemu priateľovi, ktorý bol lekár. Chceli sme jej zachrániť život, tak sme k nemu bežali najkratšou cestou. Lieky sme vybrali a ponáhľali sme sa domov. Jediná skratka viedla cez cintorín. Bolo už štvrť na osem a cintorín sa zatváral o pol ôsmej. Vošli sme prednou bránou, rýchlo sme prekľučkovali pomedzi hroby, no na naše sklamanie sme zistili, že zadná brána je už zamknutá. Pokúsili sme sa čo najrýchlejšie vrátiť sa a ísť okľukou, no aj predná brána už bola zamknutá. Pokúšali sme sa preliezť múr, no bol vysoký a klzký. Vyčkávali sme, že niekto pôjde okolo, no nikto nešiel. A tak sme tam zostali! Uprostred noci sa stalo niečo nezvyčajné. Nevedeli sme, čo to bolo, no zistili sme, že tam chodí starý muž oplakávať hroby! Zobudili sme sa, až keď správca cintorína otváral brány. Rýchlo sme sa postavili a bežali preč. Keď sme dorazili k babkinej chalupe, nikto nebol doma. Susedia nám povedali, že babka je v nemocnici. Poprosili sme, aby zavolali našim rodičom. Keď dorazili, veľmi sa zľakli, pretože na nás videli niečo, čo sme si my dve dovtedy nevšimli. Boli sme celé zakrvavené a špinavé od hliny a sadzí. Síce sú to už dva roky, no tento nepríjemný zážitok z noci na cintoríne sa nám vryl hlboko do pamäti… (Katka a Nina)
